to práve neviem, vyzerá to ideálne. Som vďačná, že manžel to zobral tak ako to zobral, preto nerozumiem úplne dobre prečo tie emócie takto skáču. Deti sú ešte dosť malé, majú 10 a 12 rokov, možno aj to je to, nad čím rozmýšľam, aby som im neublížila. Je viac vecí čo mi bežia hlavou, dotklo sa ma aj to, že manžel o mňa ani nezabojoval, akoby som za to nestála. Asi by tým nič nezmenil, ale takto len potvrdil to čo som cítila, že ma nemiluje a som pre neho iba akási životná istota. samozrejme sa zamýšľam občas nad tými rokmi, prečo to tak dopadlo. asi to naozaj chce len čas, aby sa všetky tie zmeny upratali.

martinaa

manžel o mňa ani nezabojoval,

Manžel je patrně rozumný člověk a ví, že s tímto uvědoměním, jak  píšeš, se bojovat nedá.

martinaa napsal(a):

Prajem pekný deň všetkým,
už od mája riešim zásadné zmeny vo svojom živote, ktoré sa spustili uvedomením si toho - kto som a čo chcem. Pochopila som veľa zásadných vecí čo sa mi v živote diali a prečo, všetko do seba zacvaklo a vyvrcholilo tým, že som sa po 18tich rokoch rozišla s manželom a začala si vzťah so ženou. Veľa vecí sa tým upokojilo a vyriešilo, ale na druhej strane mi to vnieslo ďalší chaos do života, pretože s manželom sme zostali pod jednou strechou ako rodičia našich detí a priatelia. Spustilo to šialený chaos v mojich emóciach, valcujú ma ako sa im chce. Rozum sa ich snaží ovládať, ale bezvýsledne. Striedajú sa fázy pocitu zlyhania, hnevu, smútku....potom je zas všetko zdanlivo v pohode a dokola. Už som z toho unavená docela. Prešli ste niekto niečím podobným?

Z mého pohledu je nejhorší zůstat spolu nadále žít, nedivím se, že z toho máš zmatek a nenašla jsi klid.

Hm, asi jsou děti opravdu ještě na tohle malé.
A kdyby o tebe manžel zabojoval, udělala bys co?
Zdá se mi trochu, že si nejsi úplně jistá, jestli do sebe opravdu všechno zapadlo. Tak si dej ještě chvíli čas bez požadavků na sebe a manžela. Ten to vzal, zdá se mi, nejlépe, jak to šlo. Asi by mě vůbec nenapadlo, že by o tebe měl bojovat. Předpokládám, že i jemu na vašem partnerském životě něco "nesedělo". Možná, že tě zklamala partnerka, protože máš pocit, že za tu cenu, kterou  tě to stálo, by to mělo být lepší.... No, nikdo není dokonalý.

Vnímám to jako Barča a Irma.

Ahoj Barčo!

diky za odpovede. úprimne povedané, náš vzťah nikdy nebol úplne ok, skôr to bol vzťah z rozumu ako veľkej lásky. Za tie roky som mala obdobia kedy som sa snažila, aby to bolo čo najlepšie, ale prvýkrát to rozbil úplne keď ma podviedol a nakazil pohlavnou chorobou. Nikdy som si pri ňom nepripadala ako žena, skôr len nejaký spolubývajúci. Viem, že tých nevier bolo viac, 3 priznal, po ďalších už nemá zmysel pátrať. On je a vždy aj bol človek, ktorý sa riadi heslami - čo si myslia ostatní ma nezaujíma a načo sa trápiť niečím čo neviem zmeniť. Ako otec a živiteľ je v pohode, len ako partner mi nevyhovoval, ani po intímnej stránke ani celkovo. Než som prišla na to, čo sa deje v mojom živote a že mi to nevyhovuje, tak som frustrácie zajedala až som sa prežrala k obezite. čo teraz úspešne riešim, lebo som konečne prišla na všetky súvislosti a uvedomila si v čom je problém.
prečo  aj napriek tomu riešim jeho vzťah ku mne, je asi, že sa snažím nájsť niečo dobré čo vzišlo z tých 18 spoločných rokov. Jasné,  máme 2 krásne a zdravé deti, sme zabezpečený, máme vlastné bývanie, pohodový spoločný život po materiálnej stránke, ale aj tak mi tam niekde chýba také to potvrdenie, že aj v partnerskom živote bolo niečo dobré, že to neboli "stratené" roky. ale beriem to, že proste je to proces, ktorý musí prebehnúť, preto sa v tom troška patlám.
možno som len čakala, že povie, aby som nebláznila, že ma má rád a nechce o mňa prísť a on len sucho skonštatoval, že - Čo ti mám na to povedať. a vzápätí si dal inzerát na všetky sexzoznamky, že hľadá známosť, lebo doma to neklape. Povedal, že nikdy deti neopustí a nepodá o rozvod, ak sa budem chcieť rozvádzať, mám to spraviť ja. V proces neskôr, po asi 2 mesiacoch od rozchodu povedal, že ma má rád, ale on nikdy za žiadnu ženu nebojoval, vždy akceptoval jej rozhodnutie, vraj mu to aj predtým nejaké vyčítali. pomaly sa náš život utriasa do nejakej podoby. blízku budúcnosť mám premyslenú, nad ďalekou sa nezamýšľam.
partnerku milujem a je to ešte lepšie než som si dokázala predstaviť, tu nemám moc čo riešiť. V podstate, ale žijem 2 životy, čo je zložité, ale pomaly sa mi ich darí prepájať. Priateľku už eviduje aj moja rodina, deti, mama aj manžel, síce deti skôr ako moju kamarátku, ale ostatný vedia aký máme vzťah. V mojom blízkom okolí som sa nestretla s nesúhlasom ani odmietnutím, všetci to prijali veľmi dobre, za čo som naozaj vďačná.

Upravil(a) martinaa (18. 12. 2020 8:29)

No, ako píšeš - vzťah bol asi skôr fungujúci obchodný kontrakt ako veľká láska - ale koniec koncov, aj také môže fungovať. Vám to ale nefungovalo, tak je dobre, že sa to skončilo. Ja napríklad som vďačná za vzťah s bývalým - a ešte vďačnejšia, že už spolu nie sme . Možno trochu mätúce, ale pravdivé. Sústredila by som sa na prítomnosť, na prípadné logistické riešenie veci... a na deti. Muž to zjavne akceptuje dobre, ale rozhodný krok je na Tebe, čo znie ako výhoda.

Je velmi osvobozující, když člověk najde pochopení u rodiny. Martinoo, přeji Ti odvahu udělat další krok, abys mohla žít život podle svých představ.

Martinao, konečně jsem si všimla, že máš tady na Babinetu víc příspěvků, než jen v tomto vlákně a přečetla jsem si je. Jestli jsem to dobře pochopila, žila jsi už od mládí hrozně drsný život, tvrdý a bezohledný k tobě. Počínaje zuřivým otcem a rezignovanou maminkou, pak jsi zřejmě studovala a tvrdě pracovala, abys byla co nejsamostatnější a postarala se o sebe i své blízké, při tom ses snažila srovnat vztahy mezi rodiči.... (ten abstinující alkoholík byl tatínek?).) Přijde mi, že jsi velmi inteligentní, dobrá, pracovitá a vtřícná žena, která, asi i kvůli "normotvornému" dětství nemáš cit pro sebe, svou situaci, své potřeby, svá přání, obrnila ses ochranným obalem, abys to všechno zvládla, abys vydržela ty rodičovské i manželské útoky a zranění .
Teď se konečně přátelsky setkáváš sama se sebou.
Myslím, že by bylo dobré najít si nějakého dobrého terapeuta (nebo terapeutku) a scházet se, dokud nepřijdeš na to, co tě trápí, tedy na dobrý smysl svého manželství. Mám několik nápadů, ale vím kulový. A také by bylo fajn probrat situaci s rodinnými terapeuty a najít nejlepší modus vivendi pro vaše děti i vás. Podle toho, co píšeš jsi daleko, daleko citlivější a vtřícnější k potřebám svých dětí i svého manžela, než k sobě, proto si myslím, že by bylo dobré podělit se s odborníky, abys mohla víc "kopat" za sebe.