albex napsal(a):

Dobrý deň, ani neviem ako to napísať. Potrebujem sa trochu vyrozprávať a počuť nezainteresované názory.
Som vydatá 23 rokov, dve dcéry 21, 21 rokov. Asi do ich puberty všetko v poriadku, potom zo strany otca obrovská zmena. Predpokladám, že tá zmena má samozrejme prameň aj,  alebo hlavne v jeho povahe. Podľa neho sú dcéry v jeho očiach tie najhoršie, aké asi môžu deti byť. Lenivé, nevďačné, ku..vy, a pod. Takto sa pred nimi vyjadruje pravidelne. Ja nepopieram, ktoré decká samé od seba by každý deň upratovali, sedeli od rána do večera pri knihách a pod. Ale nie sú nevďačné, ani sa nekur...a. Jednoduch na svoj vek majú priateľov, podotýkam dlhodobo tých istých, nestriedajú ich. Keď im niečo poviem ja vždy všetko urobia, síce niekedy si pofrflú, ale nakoniec to urobia. Obidve študujú na vysokej škole, sú inteligentné. On ich však už dlhodobo označuje tak ako som napísala. Samozrejme, oni sú tiež osobnosti a uráža ich jeho chovanie. Potom ho nepozdravia, nerozprávajú sa s nim, sú najradšj keď nie je doma. Potom im ja dohovorím, tak ho začnú zdraviť, on keď má dobrú náladu tak sa s nimi aj začne rozprávať, srandovať, ale to trvá možno 3-4 dni a znova ten istý kolotoč. A ja ako matka si ich vždy zastanem, pretože viem, že je k nim nespravodlivý. Potom je rada na mne. Ja som tá najhoršia v jeho očiach, lebo sa ich len zastávam. Veď aj tak ma raz kopnú do riti, to sú jeho slová.  Ja mám však s nimi dobrý vzťah. Nemôžem povedať, jeho mám tiež rada, chýba mi, ale nemôžem trpieť to čo robí s deťmi. Chová sa ako keby to neboli jeho deti. Toto nikdy nepochopím. Naposledy v pondelok sa odohralo to isté. Príde za nimi začne do nich bezdôvodne rýpať, oni si to nedajú a oheň je na streche. Dcéra plakala, zbalila sa a odišla z domu, že sa tam necíti dobre, a že ona proste už nevydrží takýto život. Ja som plakala s ňou, prosila ju aby neodchádzala, jemu som vynadala, že sa môže hanbiť za to aký je otec, keď je chorý nech sa ide liečiť. To som asi nemala, lebo so mnou vraj skončil. Odsťahoval sa zo spálne, nepraje si aby som mu prala, varila a proste nič...Dcéra sa medzitým už na základe mojich telefonátov a prosieb vrátila, doma je dusno a ticho. Čo mám teraz robiť? Ako som písala, ja si s nim vychádzam inak dobre, teraz mi chýba a ja rozmýšľam, či mám ísť za ním. Bojím sa, že teraz je jeho ego dotknuté a pošle ma kade ľahšie. Na druhej strane si hovorím, keď aj sa začne so mnou rozprávať, dokedy to bude trvať? Do jeho najbližšieho rýpacieho dňa? A zasa sa bojím, že keď to takto bude pretrvávať, odídu mi deti navždy a ja nebudem môcť vídať ani svoje vnúčatá v budúcnosti.  Ja som nekonfliktný typ, mám už aj svoje roky, chcem život prežívať v kľude. Viem ako je vzácne prežiť každú minútu života v radosti, pokoji a viem aj ako je to keď niekto nečakane zomrie a potom už nie je možnosť povadať človeku, že ho má rada, že ho niečo mrzí....Každý z nás je tu dnes a zajtra byť nemusí. Tak čo mám robiť?

a to sním opravdu vycházíš dobře?kromě toho, že ti chybí, tady nevidím jedno slovo o tom, jaký je , v čem ti chybí, v čem je dobrý.
a upřímně, pokud má takový to názor na SVÉ vlastní děti, kde k němu přišel? Není to jeho přání ( nemuset se o nikoho starat) ? poslat ho ....někam?

Nie, nie sú dvojičky, ale sú po roku. On ich mal rád pokiaľ  boli malé a na neho celkom odkázané. Toto trvá tak akosi od 14,15 rokov, odkedy sa s ním už nehrajú, nechodia s nim na rôzne aktivity-bicykel, plávanie. Odkedy majú svoje záujmy. Oni aj teraz by s nami občas niekde išli na výlet, ale aj tam si niečo nájde, začne ich podpichovať, vyčítať im a radšej potom s nami nikde nejdú. On bol dobrý otec ako spomínam pokiaľ boli malé. Teraz je už len dobrý manžel, ale úlohu otca celkom zbabral. Milenku nemá, to zas keby chcel odísť kvôli takémuto dôvodu, to by on odišiel. Je to veľmi čudná povaha, svojská, dosť tvrdohlavá, cholerická. A ešte na urobenie si obrazu-nie je ani dobrý syn, brat, .....Ako manželia máme veľa spoločných záujmov, rozumieme si vo veľa veciach, je ku mne milý. On mi pripadá, že sa uprie len na jednu osobu a s tou vychádza, ale ostatní ho moc nezaujímajú. Potrebuje mať asi len niekoho blízkeho. Preto si nevychádza ani so svojou mamou, ani jednou sestrou, nevychádzal si ani s otcom, ktorý už zomrel.

Upravil(a) albex (20. 4. 2012 13:16)

To "vystrčení z hnízda" tu propaguju já, Jaku a netvrdím, že je to snadné, ale že je to nutné ano. Dokonce i případě, že nemají nějaký zjevný důvod.
Můžou jim přece pomáhat ze začátku finančně - taky jsme to tak dělali. Jen se jim to nesmí omlacovat o hlavu.

Albex, ak tvoj muž vychádza iba s jednou osobou, može jednoducho dcéry považovať nie už za deti (čo fakticky ani nie sú) ale za dospelých, so ktorými už nemá schopnosti, alebo kapacitu vychádzať dobre. V takom prípade hádam lepšie, že sa usiluje vyjsť s tebou a nie s jednou z dcér, napríklad...taká koalícia by bola horšia, nemyslíš? Dcéry sa aj tak raz musia odsťahovať.

A vy máte na garsonku? Jáj! no tak ju kúpte, nie? Myslím si, že tam pojdu aj rady - pýtala si sa ich na to? Ak nie, garsonku prenajmete   Moja staršia tiež bývala v garsonke po mame a chodila popri tom do školy. My sme jej platili nájom a ešte prilepšili, keď nemala brigádu, alebo mala skúškové a podobne.

Myslím si, že je to člověk, který kolem sebe snese jen lidi, které může ovládat. Pokud někdo z blízkých projeví názor odlišný od jeho názoru, je zle. Sestry, matka, děti od puberty už moc neposlouchají. Myslím že tvůj manžel byl vždycky takový, jen neměl tolik důvodů ke vztekání. Všechno šlo podle něj. Vždyť teď jste v takovém krásném věku, kdy se děti postarají sami o sebe a vy dva s manželem se můžete věnovat sobě a svým koníčkům - je to prostě škoda. Kdyby se to stalo mě, byla bych zrovna tak v koncích. Lítat mezi manželem, kterého miluju a dcerami, které miluju, to bych dlouho nevydržela. Asi bych nakonec zůstala s manželem, kterého bych ovšem milovat přestala a dcery bych si od srdce neodtrhla ža žádnou cenu. Těžká situace.

Lenivé, nevďačné, ku****????

Tak tohle je fakt hnus. Nechápu, co se ti líbí na člověku, který se takto vyjadřuje o svých dětech.

albex napsal(a):

Dcéry by do garsónky určite išli, ale ja ako matka si myslím, že je to veľmi skoro. Hlavne tá prvá je len prváčka. Čo ak otehotnie? Druhá dcéra, je po operácii, vraj nebude môcť mať deti. On to vie tiež. Ja ako matka to vnímam úplne inak ako on. Ja naozaj neviem, čo mám robiť. Dcéra mi dnes povedala, aby som sa mu ja neprihovárala, že som nič zlé neurobila. Tak čo mám robiť? Vidím, že aj pre matky, ktoré ste tu je to ťažké a chápete ma. Ďakujem za každý názor.

Ale nieje, naopak, je práve čas - a bude im lepšie, uvidíš. Veď nemusíte byť ďaleko. A prečo by otehotnela - v dnešnej dobe, šak nieje malá A keby aj, v jej veku si museli poradiť iné. Píšeš, že majú stálych priaťeľov, čiže na starosti navyše nebudú samé.
Doveruj svojim deťom, Albex
A jedno ti poviem: moj muž je tiež cholerik a vyrevúva kde-tade celoživotne a ja som pred ním deti vždy bránila - ale okolo dvaciatky mi aj jedna aj druhá povedali "mama, nepleť sa už to toho, toto je naša vec". A ja som to rešpektovala, hoci ti možem povedať, že mi niekedy veru krvácalo srdce.

Dokonalú...a to je čo? Veď by bola "dokonalá" aj tak iba podľa tvojich predstáv a ty istotne niesi dokonalá veď si človek.
Ide predsa o to, aby tvoje deti boli spokojné,nie? Nechaj to rásť.....nerob z rodiny bonzaj

Nie, nie, nie. On chorobu nevyužíva na to aby nás týral. On skôr svoju chorobu pred všetkými tají. Nemá rád, ak sa s nim o tom rozprávam aj ja. Veľmi zle to znáša. On sa cíti tou chorobou taký menejcenný-kripel-to hovorí on. A preto si aj myslím, že bude na mňa naštvaný, že som mu povedala, že keď je chorý nech sa ide liečiť (myslela som chorý na nervy, on si to určite pripísal tejto chorobe so srdcom). Ja okolo neho preto ani nechodím ako v bavlnke.

Nie, že sa s nim nechcem hádať. Že ma mrzí, to čo som mu pri poslednej hádke vykričala, že ak je chorý (myslela som psychicky, nie na srdce) nech sa ide liečiť. On sa od tej hádky urazil, odsťahoval zo spálne a odvtedy so mnou nehovorí. Je tichá domácnosť. Mňa to hrozne mrzí , chcela by som sa s nim o tom všetkom porozprávať, ale myslím, že sa jeho ego teraz natoľko urazilo, že ma pošle do pekel. Na druhej strane neviem, či má zmysel to obnovovať, lebo viem, že sa nezmení a o chvíľu budeme na tom rovnako. Jedine, ak teda deti pošlem bývať samé. Toto neviem, ako sa rozhodnúť. Urovnávať vzťah s ním, alebo ho nechať a byť len s deťmi. Ktoré keď sa osamostatnia aj tak zostanem sama, alebo sa s nim udobrím, ale zasa riskujem, že deti na mňa zanevrú.

Upravil(a) albex (20. 4. 2012 19:11)

A to už prečo? Veď normálne deti sú vo všeobecnosti radšej, ak sa rodičia nehádajú.
Porozprávaj sa s nimi o tom bývaní; ja by som im to navrhla, či nechcú a počúvala by som, čo ony na to.
Ak deti nebudeš tuho držať za ruku, tak o nich neprídeš - ak hej, nakoniec sa ti vytrhnú (v lepšiom prípade) a bude to oveľa ťažšie

Asi jsi nezasáhla dost radikálně, jestli taková slova vypustil z úst znovu. Nepsala jsem, abys je "osamostatnila" proto, aby se tvůj muž na tebe nezlobil. Ale aby nemusely snášet to, co dovolíš svému muži, aby jim dělal. A taky jsem neradila odejít proto, aby on za tebou přišel.
O muže, který takhle sprostě mluví, bych nestála. S takovými vůbec žádné vztahy nenavazuji, natož abych jim trpěla, aby takhle mluvili s našimi vlastními dětmi.