Mám osobne veľký problém, s ktorým sa ja neviem psychicky vyrovnať. Môj partner odo mňa odchádza. Nie som už najmladšia a neviem si zrazu predstaviť život osamote. Možno poviete, že som na neho len naviazaná, ale nie je to len o tom. Ja ho ešte stále aj po všetkých tých rokoch mám rada. Možno alebo určite je to správne, ale čo s tou bolesťou na duši? Dôvod odchodu? Dlhodobá kríza vo vzťahu, ktorá je dôsledkom jeho nevery a mojej neschopnosti sa s tým vyrovnať, napriek tomu, že som chcela zostať s nim.  Pokúšali sme sa dlho o urovnanie vzťahu a celkom sa to darilo až do doby kedy som nezvládla emócie a vybuchla, všetko vykričala a bolo. Takto sa to ťahá už skoro tri roky.  Ten istý kolotoč. Teraz sa rozhodol definitívne pre odchod. Ešte nikdy to neurobil počas celého toho obdobia, ale teraz to vyzerá na definitívne.  Vraj sme ešte mladý a môžeme začať od znova. No neviem vo veku 45 rokov? Poviete si čo by som tak čakala, keď som bola taká že som mu to neustále vyhadzovala na oči. Nie, nebolo to tak. Občas to na mňa prišlo, ale väčšinou sme žili v pohode. Viem, že späť sa nedá zobrať nič, viem že je to najrozumnejšie riešenie. Ale čo s tou bolesťou?

Co s bolestí? Chce to čas a přebolí.
Bylo mi 43 let, když jsme se před skoro 10 lety rozváděli. Všechno chce svůj čas. Je to těžké, ale když partner odejde, stejně ti nic jiného nezbude, než to přežít a zvládnout.

Mucka napsal(a):

Mám osobne veľký problém, s ktorým sa ja neviem psychicky vyrovnať. Môj partner odo mňa odchádza. Nie som už najmladšia a neviem si zrazu predstaviť život osamote. Možno poviete, že som na neho len naviazaná, ale nie je to len o tom. Ja ho ešte stále aj po všetkých tých rokoch mám rada. Možno alebo určite je to správne, ale čo s tou bolesťou na duši? Dôvod odchodu? Dlhodobá kríza vo vzťahu, ktorá je dôsledkom jeho nevery a mojej neschopnosti sa s tým vyrovnať, napriek tomu, že som chcela zostať s nim.  Pokúšali sme sa dlho o urovnanie vzťahu a celkom sa to darilo až do doby kedy som nezvládla emócie a vybuchla, všetko vykričala a bolo. Takto sa to ťahá už skoro tri roky.  Ten istý kolotoč. Teraz sa rozhodol definitívne pre odchod. Ešte nikdy to neurobil počas celého toho obdobia, ale teraz to vyzerá na definitívne.  Vraj sme ešte mladý a môžeme začať od znova. No neviem vo veku 45 rokov? Poviete si čo by som tak čakala, keď som bola taká že som mu to neustále vyhadzovala na oči. Nie, nebolo to tak. Občas to na mňa prišlo, ale väčšinou sme žili v pohode. Viem, že späť sa nedá zobrať nič, viem že je to najrozumnejšie riešenie. Ale čo s tou bolesťou?

Rozvedla jsem se ve stejnem veku ... klidne pis SZ  kdybys potrebovala podporit

Rozešla jsem se také s partnerem po 7,5 letech (tedy byla jsem odkopnuta a vyměněna jako kus za kus) a ejhle po 3 letech samoty mám muže, který přesně odpovídá mým požadavkům.

Evi to máš pravdu. Ja sa snažím na sebe zapracovať, aby som to zvládala čo najmenej bolestne. Preštudovala som už spústu literatúry, ale nech robím čo robím moje myšlienky sú stále v minulosti. Stále sa mi vynára to pekné čo som vlastne už stratila a neviem si uvedomiť, že to už jednoducho je preč a nikdy sa to nevráti. Nejako stále lipnem na tej minulosti, pritom by som mala ísť dopredu. Bijú sa vo mne dva pocity. Jedným si uvedomujem, že je to to najlepšie riešenie vzhľadom k trápeniu, ktoré sme za posledné roky prežili, druhým sa bojím že definitívne prichádzam o človeka, ktorého mám stále rada.

Kdybys partnera již nemilovala, je jasné, že by to bylo lehčí. Prostě už to tak někdy bývá, že se lidé rozejdou přesto, že se ještě mají rádi, nebo že jeden má rád.

Mě partner opustil v 46 letech. Milovala jsem ho hrozně moc a ještě teď ho stále miluju. A letos to bude už 10 let. Nenašla jsem si nikoho jiného, protože být sama je pro mě hned druhá nejlepší varianta, když nemůžu být s ním. Neumím si představit zvykat si na cizího člověka, muži v mém věku se mi nelíbí a představa, že bych měla s někým (kromě mého ex) žít, je pro mě víc než hnusná. Stýská se mi po mém muži a bolí mě jeho odchod i po 10 letech a nebude to jiné až do mé smrti. Nejhorší zoufalství jsem zažívala si 2 roky, to jsem každý večer plakala div mi srdce nepuklo. Dodnes na něj myslím každý den několikrát denně, ale už to tak palčivě nebolí. Jinak mám dvě úžasné dospělé děti, které mi dělají jen samou radost, kamarádky, s nimiž jezdím na výlety, dovolenou, chodím na výstavy a na kafe, pokecáme si a mám je ráda. A protože jsem introvert, miluju i svou samotu, to že přijdu večer z práce, unavená a hladová, udělám si něco dobrého k jídlu, sednu si k TV nebo se schoulím s knížkou, nikdo po mě nic nechce, nemusím na nikoho reagovat, všude je klid a ticho. Žiju si velmi spokojený život.

Mucka napsal(a):

Mám osobne veľký problém, s ktorým sa ja neviem psychicky vyrovnať. Môj partner odo mňa odchádza. Nie som už najmladšia a neviem si zrazu predstaviť život osamote. Možno poviete, že som na neho len naviazaná, ale nie je to len o tom. Ja ho ešte stále aj po všetkých tých rokoch mám rada. Možno alebo určite je to správne, ale čo s tou bolesťou na duši? Dôvod odchodu? Dlhodobá kríza vo vzťahu, ktorá je dôsledkom jeho nevery a mojej neschopnosti sa s tým vyrovnať, napriek tomu, že som chcela zostať s nim.  Pokúšali sme sa dlho o urovnanie vzťahu a celkom sa to darilo až do doby kedy som nezvládla emócie a vybuchla, všetko vykričala a bolo. Takto sa to ťahá už skoro tri roky.  Ten istý kolotoč. Teraz sa rozhodol definitívne pre odchod. Ešte nikdy to neurobil počas celého toho obdobia, ale teraz to vyzerá na definitívne.  Vraj sme ešte mladý a môžeme začať od znova. No neviem vo veku 45 rokov? Poviete si čo by som tak čakala, keď som bola taká že som mu to neustále vyhadzovala na oči. Nie, nebolo to tak. Občas to na mňa prišlo, ale väčšinou sme žili v pohode. Viem, že späť sa nedá zobrať nič, viem že je to najrozumnejšie riešenie. Ale čo s tou bolesťou?

Takto sa to skončí, odstrihne a časom odbolí, či si niekoho nájdeš alebo nie (ja som si našla v 46-a možno to ešte nie je posledný ;) )... Keby ste zostali spolu, zrejme by ťa to škrelo furt, vyčítala by si mu to, on by tiež nebol šťastný - vlastne ani jeden z vás dvoch (keby to v tebe nehnisalo ako vred, nevyhadzovala by si mu to na oči po troch rokoch - ani "občas"). Trápili by ste v sebe, v hĺbke srdca obaja. Pocit viny u jedného a zranený egoušek u druhého - nič moč perspektíva. Takto to chvíľu akútne pobolí a potom prebolí. :jojo:

Keď je to tak ťažké. Snažim sa robiť všetko preto aby to čo najmenej bolelo. A hlavne si uvedomujem, že to chce čas, čas, čas. A ja chcem robiť to, to, to, aby som odohnala chmúrne myšlienky a čiernu budúcnosť, ktorú teraz mám vo svojej mysli. Súvisí to aj s tým že stále niečo nové naštudujem a potom to takto vyzerá. Viem, že to potrebuje pomalé krôčky, no moja hlava sa ženie dopredu len aby to bolo rýchlo za mnou. Chyba takto to nepojde, musím sa zastaviť. Poradte prosím niečo.
Selima, tak ty si teda inšpiratívna, bodaj by som bola ako ty. Ale máš úplnú pravdu. Len to obdobie bolenia prežiť. A keď čítam Ivanku, tak sa hrozím ešte viac.

Jestli ti můžu poradit, pusť se myšlenky, že tvůj nynější partner je jediný člověk na světě, s kterým můžeš být šťastná. To je iluze, která tě zavírá do klece, je nesmírně houževnatá a má na své straně tvou bolest.
Myslím, že tě bolí hlavně vězení, do kterého ses dobrovolně zavřela a které jako vězení prostě nevidíš. Vidíš ho jako ráj, a on jím už dávno není.

Mucka napsal(a):

Keď je to tak ťažké. Snažim sa robiť všetko preto aby to čo najmenej bolelo. A hlavne si uvedomujem, že to chce čas, čas, čas. A ja chcem robiť to, to, to, aby som odohnala chmúrne myšlienky a čiernu budúcnosť, ktorú teraz mám vo svojej mysli. Súvisí to aj s tým že stále niečo nové naštudujem a potom to takto vyzerá. Viem, že to potrebuje pomalé krôčky, no moja hlava sa ženie dopredu len aby to bolo rýchlo za mnou. Chyba takto to nepojde, musím sa zastaviť. Poradte prosím niečo.
Selima, tak ty si teda inšpiratívna, bodaj by som bola ako ty. Ale máš úplnú pravdu. Len to obdobie bolenia prežiť. A keď čítam Ivanku, tak sa hrozím ešte viac.

Jdeš na to dobře......jsi holka šikovná......teoretický to máš v hrsti.......čas, čas, čas.....ale to Ty víš

Mucka napsal(a):

Keď je to tak ťažké. Snažim sa robiť všetko preto aby to čo najmenej bolelo. A hlavne si uvedomujem, že to chce čas, čas, čas. A ja chcem robiť to, to, to, aby som odohnala chmúrne myšlienky a čiernu budúcnosť, ktorú teraz mám vo svojej mysli. Súvisí to aj s tým že stále niečo nové naštudujem a potom to takto vyzerá. Viem, že to potrebuje pomalé krôčky, no moja hlava sa ženie dopredu len aby to bolo rýchlo za mnou. Chyba takto to nepojde, musím sa zastaviť. Poradte prosím niečo.
Selima, tak ty si teda inšpiratívna, bodaj by som bola ako ty. Ale máš úplnú pravdu. Len to obdobie bolenia prežiť. A keď čítam Ivanku, tak sa hrozím ešte viac.

Ivanka sa nejako rozhodla - a je s tým pomerne šťastná, vyhovuje jej to. Tebe môže vyhovovať niečo úplne iné ;) ...

Inak, mne po rozchode pomohla tvrdá fyzická práca (tzv. unaviť sa až do spánku) a skúsiť niečo nové - nového koníčka, cestu na neznáme miesto, mala som chuť dokonca si ešte urobiť diaľkovo jednu vysokú, ale to ma potom prešlo... :cool: A úplne ma pohltilo nové zamestnanie. Skrátka niečo, čo ti zamestná hlavu, srdce, emócie - nové dojmy, a tak.

Selima napsal(a):

Inak, mne po rozchode pomohla tvrdá fyzická práca (tzv. unaviť sa až do spánku) a skúsiť niečo nové - nového koníčka, cestu na neznáme miesto, mala som chuť dokonca si ešte urobiť diaľkovo jednu vysokú, ale to ma potom prešlo... :cool: A úplne ma pohltilo nové zamestnanie. Skrátka niečo, čo ti zamestná hlavu, srdce, emócie - nové dojmy, a tak.

jo........toto je přesně ono.......já, která jsem se starala jen o rodinu, barák a do práce a tak.......do 57
začala jsem jezdit na kole, našla si nové přátele, začala cestovat...........najednou jsem si uvědomila, že žiju mnohem kvalitněji.........a už bych neměnila
a ráda pracuji na zahradě, kopu, ryju.......tvrdá fyzická práce mně pomáhá

Mucka napsal(a):

Keď je to tak ťažké. Snažim sa robiť všetko preto aby to čo najmenej bolelo. A hlavne si uvedomujem, že to chce čas, čas, čas. A ja chcem robiť to, to, to, aby som odohnala chmúrne myšlienky a čiernu budúcnosť, ktorú teraz mám vo svojej mysli. Súvisí to aj s tým že stále niečo nové naštudujem a potom to takto vyzerá. Viem, že to potrebuje pomalé krôčky, no moja hlava sa ženie dopredu len aby to bolo rýchlo za mnou. Chyba takto to nepojde, musím sa zastaviť. Poradte prosím niečo.
Selima, tak ty si teda inšpiratívna, bodaj by som bola ako ty. Ale máš úplnú pravdu. Len to obdobie bolenia prežiť. A keď čítam Ivanku, tak sa hrozím ešte viac.

Mně nejvíc pomáhalo, že jsem si bezprostředně po rozchodu, ještě před rozvodem, našla stejně postiženou kamarádku. Vídaly jsme se téměř každý den a protože ona byla hodně akční, podnikaly jsme spolu různé zajímavé věci - chodily na koncerty, výstavy, do divadel, do kina, na výlety a procházky, na módní přehlídky. Mohly jsem se svěřit jedna druhé, co právě cítíme a nemusely jsme se před sebou stydět za žádné projevy smutku a beznaděje, věděly jsme, že jedna druhou neotravujeme, když o tom mluvíme stále dokola. Ona si po dvou letech našla jiného partnera a už se téměř nevídáme. Ale když se párkrát za rok sejdeme na kafe, tak vím, že není moc šťastná. Sice není sama, ale stále vzpomíná na život se svým původním manželem a tohoto partnera má sice ráda, ale nikdy do něj nebyla zamilovaná. Ale kde je napsáno, že člověk musí být ve svém životě šťastný? Stačí, aby byl spokojený a vyrovnaný se svou situací a to ona je a já taky.

Všetko pravda, so všetkým čo tu píšete súhlasím. Včera som dosť fyzicky pracovala a nejako sa mi premietal môj život dookola. Pochopila som aký bol za posledné tri roky. Vlastne stále to isté s malými prestávkami dokola. Uvedomila som si aj kde som ja robila chybu celé to obdobie. Áno fyzická práca je dobrá, aj navi má pravdu, aj vera. Teóriu mám za tie roky zvládnutú, ale prax? A Ivanka tebe závidím. Nájsť priateľku, ktorej nepôjdeš na nervy je vzácne. Ale ja komu sa mám stále zdôverovať so svojou bolesťou? Nikoho to dlho nebaví. A majú pravdu. To sú moje problémy a ja ich len obťažujem. Preto som aj napísala sem. No ale asi je všetko ešte horšie ako som myslela. To sťahovanie nie je len také náhodné. Nový objav na obzore. Toto ma zas bude skúšať koľko vydržím.

Je velmi dobré vědět, kde člověk udělal chybu. Ale bez toho, abys žila s neustálým pocitem viny. To ne.
Ty i tvůj partner jste žili tak dobře nebo špatně, jak jste v daném období dokázali a dali jste si vzájemně, co jste mohli. Ale člověk se mění , ty i on, tvé okolí - každou vteřinou. Oba jdete dál, jen jiným směrem. To není žádné neštěstí. Přej jemu a sobě jen to nejlepší, z ničeho se neobviňuj a choď a žij s hlavou vztyčenou. Pak ti neunikne žádný sympatický muž na úsměv, pokec nebo něco víc :) .

Dovolím si zkopírovat sem něco z psychologické:

Indiánské zákony spirituality:
1. Člověk, kterého potkáš, je ten pravý
2. To, co se děje, je to jediné, co se mohlo stát.
3. Každý moment, ve kterém něco začíná, je ten správný.
4. Co má svůj konec, má skončit.
Dovol si jít dobrou cestou. Miluj celou svou bytostí.

A zdůrazním bod 2. Možná osloví i Mucku.
Já jsem se při rozpadu našeho manželství, a nejen tehdy vrtala v tom, co jsem měla udělat jinak, co jsem udělala špatně, co by, kdyby... Myšlenka, že to, co se děje, je to jediné, co se mohlo stát, mě velmi oslovila.
Nemá smysl se týrat přemýšlením, co mohlo být (jinak), kdyby...

Hezky napsané..........a svatá pravda. Ráda jsem si to opět uvědomila.
A milosrdný čas vše zahojí.........člověk získá nadhled nad situací............a já si z toho všeho vzala....už se nenechám takto semlít, nebudu vztah brát fatálně, toto byla moje největší chyba............že je to do konce života
S tímto poznatkem se mi žije mnohem lépe, ale je to fuška a člověk musí na sobě stále pracovat, což je taky dobře.

Mucka napsal(a):

Všetko pravda, so všetkým čo tu píšete súhlasím. Včera som dosť fyzicky pracovala a nejako sa mi premietal môj život dookola. Pochopila som aký bol za posledné tri roky. Vlastne stále to isté s malými prestávkami dokola. Uvedomila som si aj kde som ja robila chybu celé to obdobie. Áno fyzická práca je dobrá, aj navi má pravdu, aj vera. Teóriu mám za tie roky zvládnutú, ale prax? A Ivanka tebe závidím. Nájsť priateľku, ktorej nepôjdeš na nervy je vzácne. Ale ja komu sa mám stále zdôverovať so svojou bolesťou? Nikoho to dlho nebaví. A majú pravdu. To sú moje problémy a ja ich len obťažujem. Preto som aj napísala sem. No ale asi je všetko ešte horšie ako som myslela. To sťahovanie nie je len také náhodné. Nový objav na obzore. Toto ma zas bude skúšať koľko vydržím.

K tomu objavu.............to se dalo čekat......nenech se skúšať..............já vím, mně se to píše.

Taky jsem si myslela, že pán má nejspíš nějakou jinou ženu, proto odchází. Mucko, netrap se tím, co dělá on. Zaměř se jenom na sebe, aby to co nejdříve přebolelo.

Indiánské zákony spirituality:
1. Člověk, kterého potkáš, je ten pravý
2. To, co se děje, je to jediné, co se mohlo stát.
3. Každý moment, ve kterém něco začíná, je ten správný.
4. Co má svůj konec, má skončit.
Dovol si jít dobrou cestou. Miluj celou svou bytostí.

Keď z môjho pohľadu sú tie indiánske zákony aspoň v súčasnosti rozporuplné. Na jednej strane sa presviedčam,  že to čo sa deje, je to jediné, čo sa mohlo stať, na druhej strane pochybnosti, čo ak ten jeden človek je naozaj ten pravý? Ale zasa aj čo má svoj koniec, má skončiť. Ja si to teraz ešte všetko vysvetľujem pod vplyvom emócií a váham.
Ešte som sa chcela s vami poradiť na jednu tému. Niekde čítam, že ak chcem vzťah ukončiť nemáme sa kontaktovať, vyhľadávať a tak. My momentálne ešte žijeme pod jednou strechou, pretože čaká na jeden podnájom. Od toho posledného okamihu čo mi povedal, že odíde (bola to dosť prudká komunikácia pod vplyvom rôznych emócií z jeho aj mojej strany) sa vôbec nerozprávame, nijako nekomunikujeme, skrátka sa len tak doma obchádzame. Vy máte aký názor alebo skúsenosti? Netreba páliť všetky mosty a komunikovať spolu aspoň na priateľskej úrovni alebo aký máte názor? Prosím poraďte.

Můj exmanžel mi řekl, že se chce rozvést 3. září a odešel až 1.března následujícího roku. Mluvili jsme spolu tak nějak normálně, protože jsme se nerozcházeli ve vzteku nebo za hádek. Jen se odstěhoval z ložnice do obýváku a občas trávil noci se svojí milenkou. Měli jsme do té doby společné peníze, já jsem mu prala a žehlila, on normálně nakupoval, občas vařil, dívali jsme se spolu na TV, byli jsme dokonce společně se synem na leteckém dni, trávili spolu a s rodiči Vánoce, dávali jsme si dárky. Jakmile se však odstěhoval (trvalo mu to tak dlouho, protože nejdřív chtěl, abych se odstěhovala já, což jsem nechtěla a pak než sehnal a koupil byt pro sebe a svoji novou rodinu), veškeré styky úplně skončily. Viděli jsme se jen, když bylo potřeba něco zařídit, jinak se mi vyhýbal jako čert kříži. Děti říkaly, že ho trápí svědomí, já si zas myslela, že proto, že mě nenávidí. A tak to trvá dodnes. Viděli jsme se jen na promoci dětí a na pohřbu jeho tatínka. Jinak on předstírá, že mě nikdy neznal, nikdy se mnou nežil a nic než jeho nová rodina, syn a nevlastní dcera, neexisuje a nikdy neexistovalo. Dokonce si nechal po rozchodu narůst vousy, aby změnil i vzhled. Strašně mě to bolelo, ale te´d už se nad tím jen ušklíbnu.

Mucko, rozpor v tom nevidím. Bod - Člověk, kterého potkáš, je ten pravý, vnímám pro tu danou chvíli. Ne navěky. Tenkrát jsme se potkali, máme spolu děti, měli jsme se rádi, ale teď je třeba jít dál. A člověk, kterého potkám zítra, bude ten pravý pro zítřek. A nejen v partnerském vztahu. Ale každý člověk, kterého tady a teď potkám, je tady a teď ten pravý pro tuto chvíli.

Mucka napsal(a):

Keď z môjho pohľadu sú tie indiánske zákony aspoň v súčasnosti rozporuplné. Na jednej strane sa presviedčam,  že to čo sa deje, je to jediné, čo sa mohlo stať, na druhej strane pochybnosti, čo ak ten jeden človek je naozaj ten pravý? Ale zasa aj čo má svoj koniec, má skončiť. Ja si to teraz ešte všetko vysvetľujem pod vplyvom emócií a váham.
Ešte som sa chcela s vami poradiť na jednu tému. Niekde čítam, že ak chcem vzťah ukončiť nemáme sa kontaktovať, vyhľadávať a tak. My momentálne ešte žijeme pod jednou strechou, pretože čaká na jeden podnájom. Od toho posledného okamihu čo mi povedal, že odíde (bola to dosť prudká komunikácia pod vplyvom rôznych emócií z jeho aj mojej strany) sa vôbec nerozprávame, nijako nekomunikujeme, skrátka sa len tak doma obchádzame. Vy máte aký názor alebo skúsenosti? Netreba páliť všetky mosty a komunikovať spolu aspoň na priateľskej úrovni alebo aký máte názor? Prosím poraďte.

To ti přece nikdo neporadí, jak to máš mít ty. Každý to má podle sebe. Dělej to tak, jak to cítíš TY TADY a TEĎ. Protože to je jediné PRO TEBE tady a teď správné. Kdybys mohla dělat něco jiného, tak bys to dělala, no ne? Čili je to logické.

Ivana napsal(a):

Můj exmanžel mi řekl, že se chce rozvést 3. září a odešel až 1.března následujícího roku. Mluvili jsme spolu tak nějak normálně, protože jsme se nerozcházeli ve vzteku nebo za hádek. Jen se odstěhoval z ložnice do obýváku a občas trávil noci se svojí milenkou. Měli jsme do té doby společné peníze, já jsem mu prala a žehlila, on normálně nakupoval, občas vařil, dívali jsme se spolu na TV, byli jsme dokonce společně se synem na leteckém dni, trávili spolu a s rodiči Vánoce, dávali jsme si dárky. Jakmile se však odstěhoval (trvalo mu to tak dlouho, protože nejdřív chtěl, abych se odstěhovala já, což jsem nechtěla a pak než sehnal a koupil byt pro sebe a svoji novou rodinu), veškeré styky úplně skončily. Viděli jsme se jen, když bylo potřeba něco zařídit, jinak se mi vyhýbal jako čert kříži. Děti říkaly, že ho trápí svědomí, já si zas myslela, že proto, že mě nenávidí. A tak to trvá dodnes. Viděli jsme se jen na promoci dětí a na pohřbu jeho tatínka. Jinak on předstírá, že mě nikdy neznal, nikdy se mnou nežil a nic než jeho nová rodina, syn a nevlastní dcera, neexisuje a nikdy neexistovalo. Dokonce si nechal po rozchodu narůst vousy, aby změnil i vzhled. Strašně mě to bolelo, ale te´d už se nad tím jen ušklíbnu.

Takhle se chová i můj BM. I na svatbě naší dcery se tvářil, že mě v životě neviděl. Ani mě nepozdravil. Když jsme se potkali v obchodě, taky se tvářil, že mě nikdy neviděl a vůbec mě nezná. Teď už se nekontaktuje ani s našimi dětmi. Jeho druhá manželka si to nepřeje a on ji poslouchá.

Ivanka a ty keď si ho tak milovala a ešte stále miluješ, ako si to zvládala žiť vedľa neho s vedomím, že odchádza a ide si založiť novú rodinu. Nedúfala si stále, do posledného dňa, že zostane s vami, že sa všetko nejako dá do poriadku? Vieš, keď píšeš, že ste spolu trávili aj vianoce aj ste normálne fungovali?

Mucka napsal(a):

Ivanka a ty keď si ho tak milovala a ešte stále miluješ, ako si to zvládala žiť vedľa neho s vedomím, že odchádza a ide si založiť novú rodinu. Nedúfala si stále, do posledného dňa, že zostane s vami, že sa všetko nejako dá do poriadku? Vieš, keď píšeš, že ste spolu trávili aj vianoce aj ste normálne fungovali?

No, nezvládala. Zoufala jsem si, prosila ho, aby neodcházel, jednou i na kolenou. Řekl mi, že odejde a abych se neponižovala, tak jsem ho prosit přestala. A dlouho jsem myslela na sebevraždu. Děti už byly dospělé a já ztratila jakýkoli smysl života. Další život bez něj se mi zdál nesmyslný a zbytečný. Držela mě jen myšlenka na moji starou maminku, která už nikoho než mě neměla, té bych to prostě nedokázala udělat. Jinak už jsem psala, že jsem dva roky každý večer brečela. Ale opravdu každý večer! A kolikrát i v práci, když jsem si na to vzpomněla, tak jsem musela odejít na WC a tam jsem bulila. nebo jsem šla za barák do lesa a tam brečela jak zjednaná. I s tou mojí kámoškou jsme si kolikrát společně zabrečely. A stejně to bylo k ničemu, ničemu jsem nepomohla, jen sebe jsem trápila. Ale v té době to nešlo ovládnout. Emoce musí ven a všecko spraví čas. Hodně času. A jen spraví, ne úplně vyléčí. nevěřím lidem, kteří tvrdí, že na svého ex, s nímž žili čtvrt století, za pár let úplně zapomněli. Jen to už tolik nebolí, ale jizvy zůstanou a občas se ozvou i po tolika letech.

vera napsal(a):

Hezky napsané..........a svatá pravda. Ráda jsem si to opět uvědomila.
A milosrdný čas vše zahojí.........člověk získá nadhled nad situací............a já si z toho všeho vzala....už se nenechám takto semlít, nebudu vztah brát fatálně, toto byla moje největší chyba............že je to do konce života
S tímto poznatkem se mi žije mnohem lépe, ale je to fuška a člověk musí na sobě stále pracovat, což je taky dobře.

myslenka hezka , ale stejne te kazdy dalsi vztah , kteremu das sanci skoli znovu ... I kdyz si rikas, ze uz to nedopustis

Ivana napsal(a):

Mucka napsal(a):

Ivanka a ty keď si ho tak milovala a ešte stále miluješ, ako si to zvládala žiť vedľa neho s vedomím, že odchádza a ide si založiť novú rodinu. Nedúfala si stále, do posledného dňa, že zostane s vami, že sa všetko nejako dá do poriadku? Vieš, keď píšeš, že ste spolu trávili aj vianoce aj ste normálne fungovali?

No, nezvládala. Zoufala jsem si, prosila ho, aby neodcházel, jednou i na kolenou. Řekl mi, že odejde a abych se neponižovala, tak jsem ho prosit přestala. A dlouho jsem myslela na sebevraždu. Děti už byly dospělé a já ztratila jakýkoli smysl života. Další život bez něj se mi zdál nesmyslný a zbytečný. Držela mě jen myšlenka na moji starou maminku, která už nikoho než mě neměla, té bych to prostě nedokázala udělat. Jinak už jsem psala, že jsem dva roky každý večer brečela. Ale opravdu každý večer! A kolikrát i v práci, když jsem si na to vzpomněla, tak jsem musela odejít na WC a tam jsem bulila. nebo jsem šla za barák do lesa a tam brečela jak zjednaná. I s tou mojí kámoškou jsme si kolikrát společně zabrečely. A stejně to bylo k ničemu, ničemu jsem nepomohla, jen sebe jsem trápila. Ale v té době to nešlo ovládnout. Emoce musí ven a všecko spraví čas. Hodně času. A jen spraví, ne úplně vyléčí. nevěřím lidem, kteří tvrdí, že na svého ex, s nímž žili čtvrt století, za pár let úplně zapomněli. Jen to už tolik nebolí, ale jizvy zůstanou a občas se ozvou i po tolika letech.

nemyslim, ze nekdo muze zapomenout ... ale ta bolest je ruzna , podle toho , jak ten vztah fungoval .... spousta lidi zije jen vedle sebe a pak to takova rana neni ..jen zmena zpusobu zivota

Mucka napsal(a):

Indiánské zákony spirituality:
1. Člověk, kterého potkáš, je ten pravý
2. To, co se děje, je to jediné, co se mohlo stát.
3. Každý moment, ve kterém něco začíná, je ten správný.
4. Co má svůj konec, má skončit.
Dovol si jít dobrou cestou. Miluj celou svou bytostí.

Keď z môjho pohľadu sú tie indiánske zákony aspoň v súčasnosti rozporuplné. Na jednej strane sa presviedčam,  že to čo sa deje, je to jediné, čo sa mohlo stať, na druhej strane pochybnosti, čo ak ten jeden človek je naozaj ten pravý? Ale zasa aj čo má svoj koniec, má skončiť. Ja si to teraz ešte všetko vysvetľujem pod vplyvom emócií a váham.
Ešte som sa chcela s vami poradiť na jednu tému. Niekde čítam, že ak chcem vzťah ukončiť nemáme sa kontaktovať, vyhľadávať a tak. My momentálne ešte žijeme pod jednou strechou, pretože čaká na jeden podnájom. Od toho posledného okamihu čo mi povedal, že odíde (bola to dosť prudká komunikácia pod vplyvom rôznych emócií z jeho aj mojej strany) sa vôbec nerozprávame, nijako nekomunikujeme, skrátka sa len tak doma obchádzame. Vy máte aký názor alebo skúsenosti? Netreba páliť všetky mosty a komunikovať spolu aspoň na priateľskej úrovni alebo aký máte názor? Prosím poraďte.

Komunikovať priateľsky sa dá, ak to už oboch prebolelo - inak je to skôr sádlo-máslo a lepšie je vyhýbať sa. :jojo:

Ja už prakticky nemyslím na človeka, s ktorým som prežila 10 rokov a jediný pokus o "skutočnú rodinu" v mojom živote... a keď, tak skôr negatívne, aké chyby robil a ako sme si bez nich mohli žiť lepšie (aj ja som roobila chyby, nie že nie...). Minule som po X rokoch šla okolo bývalého bydliska, stretla bývalú susedu a pokecali sme - a uvedomila som si, že som si veľmi dlho nespomenula, ani s nevlastným synom sa o ňom veľmi nebavíme, nejako sú iné témy. A mňa to už fakt neberie, ani v dobrom ani v zlom. Ale mám naopak pár kratších bývalých vzťahov, ktoré ma berú aj po rokoch. :dumbom:

No začína sa presne to isté peklo ako pred rokmi, keď som zistila prvú neveru. Tak ako som správne odhadla nová dáma na obzore. Vlastne až teraz som pochopila prečo tie nezhody a zvady v posledných dňoch. On už bol mysľou s ňou a ja som len prekážala. Mohla som sa ja snažiť akokoľvek, jednoducho už bol nervózny. Ako som aj písala, áno uvedomujem si aj ja, že ten vzťah bol 3 roky chorý, prehnitý, ale stále to nejako išlo, niekedy lepšie, niekedy horšie ale išlo.  A teraz sa mám pozerať na človeka, ktorý sa s radosťou, vysprchovaný chystá na noc preč. Robí úplne naschvály, je to ako sado-maso pozerať na to. Stále predomnou smskuje, telefonuje.  Nech to bolo ako bolo, bolí ma toto. A hlavne ten jeho spôsob akým to vždy robí. Odchádza až keď si je istý, že má náhradu, že nebude sám a okato to dáva najavo. Tak jednoducho viem, že s takýmto človekom byť už nechcem. Nechcem sa ľutovať, chcem žiť, žiť spokojne. Ale keď sa neviem presvedčiť, že aby som to nebrala tak tragicky.

Mucka napsal(a):

No začína sa presne to isté peklo ako pred rokmi, keď som zistila prvú neveru. Tak ako som správne odhadla nová dáma na obzore. Vlastne až teraz som pochopila prečo tie nezhody a zvady v posledných dňoch. On už bol mysľou s ňou a ja som len prekážala. Mohla som sa ja snažiť akokoľvek, jednoducho už bol nervózny. Ako som aj písala, áno uvedomujem si aj ja, že ten vzťah bol 3 roky chorý, prehnitý, ale stále to nejako išlo, niekedy lepšie, niekedy horšie ale išlo.  A teraz sa mám pozerať na človeka, ktorý sa s radosťou, vysprchovaný chystá na noc preč. Robí úplne naschvály, je to ako sado-maso pozerať na to. Stále predomnou smskuje, telefonuje.  Nech to bolo ako bolo, bolí ma toto. A hlavne ten jeho spôsob akým to vždy robí. Odchádza až keď si je istý, že má náhradu, že nebude sám a okato to dáva najavo. Tak jednoducho viem, že s takýmto človekom byť už nechcem. Nechcem sa ľutovať, chcem žiť, žiť spokojne. Ale keď sa neviem presvedčiť, že aby som to nebrala tak tragicky.

Já jsem taky ze začátku nevěděla, že manžel má milenku. On mi prostě oznámil, že ode mě odchází, protože jsem tak strašná, že se se mnou nedá žít. Strašně jsem se trápila a vyčítala si úplně všecko, co jsem kdy řekla nebo udělala. A nakonec vyšlo najevo, že miluje kamarádku mojí dcery. Taky tvrdil, že je nespokojený už roky, ale odešel, až když měl náhradu. To jsou holt chlapi. A znovu, po xté opakuju - chce to čas!

Klasika. A nejen, že dlouholeté partnerce poví, jak strašná byla a on byl světec, že to s ní tak dlouho vydržel. Oni to napovídají všem na potkání, rodině, známým - prostě potřebují si to nějak okecat sami před sebou. A pak se třeba stane, že jim milenka přestane vyhovovat a chtěli by se vrátit a nemohou. Protože jak by to vysvětlili všem, kterým svoji ex pomluvili. Jsou to v podstatě chudáci, protože jejich ego je nad zákony, politiku, rodinu a mlátí s nimi odezdi ke zdi. Musí bojovat, vyhrávat a chlubit se za každou cenu. Jen opravdový chlap se nad tohle všechno dokáže povznést. Je jich ale málo.

Mucka napsal(a):

No začína sa presne to isté peklo ako pred rokmi, keď som zistila prvú neveru. Tak ako som správne odhadla nová dáma na obzore. Vlastne až teraz som pochopila prečo tie nezhody a zvady v posledných dňoch. On už bol mysľou s ňou a ja som len prekážala. Mohla som sa ja snažiť akokoľvek, jednoducho už bol nervózny. Ako som aj písala, áno uvedomujem si aj ja, že ten vzťah bol 3 roky chorý, prehnitý, ale stále to nejako išlo, niekedy lepšie, niekedy horšie ale išlo.  A teraz sa mám pozerať na človeka, ktorý sa s radosťou, vysprchovaný chystá na noc preč. Robí úplne naschvály, je to ako sado-maso pozerať na to. Stále predomnou smskuje, telefonuje.  Nech to bolo ako bolo, bolí ma toto. A hlavne ten jeho spôsob akým to vždy robí. Odchádza až keď si je istý, že má náhradu, že nebude sám a okato to dáva najavo. Tak jednoducho viem, že s takýmto človekom byť už nechcem. Nechcem sa ľutovať, chcem žiť, žiť spokojne. Ale keď sa neviem presvedčiť, že aby som to nebrala tak tragicky.

Nepozeraj sa, ukonči to ako prvá - zachováš si aspoň akú-takú hrdosť a dáš vám obom šancu byť šťastnejší než spolu. ;) :jojo: Tragicky? Predstav si, že ti zomrie dieťa, že má ťažký úraz, že sú rodičia vážne chorí a ty ich musíš doopatrovať... Ešte stále ti TOTO pripadá ako tragédia?

To není třeba ani ztěžovat, ale ani zlehčovat.
Je dokázáno, že rozvod je v životě člověka v podstatě na stejné úrovni, jako úmrtí blízkého člověka.
Pro mě to taky bylo tragické, rozvod po 20 letech manželství. A smutek nad tím, že se nám manželství nevyvedlo, zůstane.
Ale časem to přebolí.

No práve, len ten čas mi chýba. Dnes mám od rána veľmi špatný deň. Aj keď deti sa snažia venovať sa mi čo najviac, ja som stále mysľou pri ňom. Chýba mi. Zasa trávil noc mimo. Aj som na seba nahnevaná, ako môžem byť taká hlúpa. Bývam v paneláku a býva tu tiež jedna stará pani vo veku tak 82-85 rokov, ktorej v decembri zomrel 90 ročný manžel. A ona hoci je po úraze vždy o dvoch paliciach sa prechádza vonku a ja si vždy vtedy poviem, že ona v jej veku ešte stále žije a snaží sa žiť pokojne aj bez toho manžela, nevzdáva to, a ja v mojom veku to vzdávam. Tak to na oplátku Selime k tej tragédií. Máš pravdu Selima to nie je tragédia, len ja sa neviem postaviť na vlastné nohy a ísť dopredu.  Budúcnosť vidím čiernu. Stále mám nutkanie začať konverzáciu, aspoň niečo aby medzi nami ešte bolo. Zároveň sa bojím jeho reakcie, aby mi nepovedal niečo čo ma zasa zrazí na zem. Na druhej strane si hovorím čo ak na to čaká, čo ak mu urobí dobre, keď mu poviem, že som rada, že je doma, že mu dám najavo, že mi chýba? Veľa otázok, však? a vy vyliečené určite krútite hlavou, aká som hlúpa. Tie vzťahy sú teda komplikované.

Mucko, času máš před sebou dost. Jednou bude líp, uvidíš. Myslím, že všichni, které potká něco nedobrého, by chtěli posunout čas. Ale ten nelze posunout. Ten lze jenom odžít. Nejsi hloupá. Každý z nás má svůj způsob a svou cestu, jak z toho ven. A jestli je to vyléčené, kdoví. Možná ani ne. Jenom už to tolik nebolí. Ale kompletní rodina, ta první, táta, máma a děti, a to, že jsme do ní vstupovali s představou navždy, bude aspoň mně chybět napořád. To ale neznamená, že nemůžeš potkat k sobě lepšího muže, než byl ten první.

Rozchod je vážna vec a bolí (dokonca spôsobuje, myslím, isté blbé pocity aj tomu, kto odchádza). Ale má svoj význam v živote a je dobré si do odžiť, prežiť naplno, odbolieť... a ísť potom ďalej. Samotná fáza rozchodu je ais najhoršia a to, ako to máte zariadené vy, je podľa mňa sádlo-máslo... Ja som toto prežívala niekoľko mesiacov a bolo to asi zďaleka najhoršie z celého rozchodu. :/

Taky si myslím, že tento způsob odchodu je masakr. Můj názor je, že by si Mucka měla s manželem promluvit o tom, že jestli má odejít, ať odejde hned. Tohle by mě ničilo, takové čekání. Žila jsem v tom jen chvilku, ale i tak to bylo hrozné a těžko zvladatelné. Ta naděje - co když třeba nakonec zůstane? je potvora v tomto případě. Akorát způsobuje, že to člověka ještě více ničí, než ostrý řez odchodu ihned a pak hojení rány.

Mucka napsal(a):

No práve, len ten čas mi chýba. Dnes mám od rána veľmi špatný deň. Aj keď deti sa snažia venovať sa mi čo najviac, ja som stále mysľou pri ňom. Chýba mi. Zasa trávil noc mimo. Aj som na seba nahnevaná, ako môžem byť taká hlúpa. Bývam v paneláku a býva tu tiež jedna stará pani vo veku tak 82-85 rokov, ktorej v decembri zomrel 90 ročný manžel. A ona hoci je po úraze vždy o dvoch paliciach sa prechádza vonku a ja si vždy vtedy poviem, že ona v jej veku ešte stále žije a snaží sa žiť pokojne aj bez toho manžela, nevzdáva to, a ja v mojom veku to vzdávam. Tak to na oplátku Selime k tej tragédií. Máš pravdu Selima to nie je tragédia, len ja sa neviem postaviť na vlastné nohy a ísť dopredu.  Budúcnosť vidím čiernu. Stále mám nutkanie začať konverzáciu, aspoň niečo aby medzi nami ešte bolo. Zároveň sa bojím jeho reakcie, aby mi nepovedal niečo čo ma zasa zrazí na zem. Na druhej strane si hovorím čo ak na to čaká, čo ak mu urobí dobre, keď mu poviem, že som rada, že je doma, že mu dám najavo, že mi chýba? Veľa otázok, však? a vy vyliečené určite krútite hlavou, aká som hlúpa. Tie vzťahy sú teda komplikované.

To je naprosto klasicka reakce ze strany opusteneho ... mam to uz nekolikrat za sebou ... musi se to proste prezit

Grai, k tvému mottu pod čarou : ... "nejkrásnější, co můžeš znát, je lásku dát a láskou být milován"... (Moulin Rouge)

Jinak pro smutnou zakladatelku: ..."Čo bolí, to prebolí..." :par: :pussa:

Dorka napsal(a):

Grai, k tvému mottu pod čarou : ... "nejkrásnější, co můžeš znát, je lásku dát a láskou být milován"... (Moulin Rouge)

Jinak pro smutnou zakladatelku: ..."Čo bolí, to prebolí..." :par: :pussa:

ano .... bohuzel to nejmene dosazitelne

No som už akosi psychicky vyčerpaná. Ale asi to je len tým, že okrem problémov som aj momentálne chorá a preto mám takú celkovú depku. Inak som sa rozhodla zmeniť a to hlavne v tom smere, že si zvýšim sebavedomie a sebadôveru, ktorá je momentálne na nule. A tak študujem, študujem a už mám z toho v hlave guláš. Ale samozrejme okrem sebavedomia zvyšujem hlavne napätie v sebe lebo čítam rôzne príbehy, čo ako, komu dopadlo a potom mám hlave všelijaké zlé myšlienky. Ako sa hovorí topiaci sa aj slamky chytá a ja stále chcem chytiť nejakú slamu. Hlúposť, viem. Ale ako odoženiem tie zlé myšlienky? A znovu uvedomujem si, že budúcnosť neovplyvním a to čo vytváram v hlave vôbec nemusí byť, lenže samu seba presvedčiť je ťažké. Nemám ani s kým o tom hovoriť. Kamarátky také, ktoré by môj problém so mnou rozoberali nemám. Mám všetko len vydaté kamošky, ktoré nebudú každý deň počúvať o mojom nevernom partnerovi. No a deti, tie tým zaťažovať tiež nebudem. Inak všetko je po starom. Ticho, ticho, ticho. Chodíme oko seba ako dvaja úplne cudzí ľudia. Stále zvažujem, či sa mám prihovoriť, ale bojím sa tej jeho reakcie. jáj kedy to už prebolí? Ja viem, ešte neskoro.

No hlásim sa tu po skoro troch mesiacoch. A vôbec neviem ako sa zachovať. Už som si zvykla, že odišiel, že som doma sama s deťmi a celkom mi to aj vyhovovalo. On už cez mesiac býval inde, zariaďoval si svoj bytík a zrazu dnes v noci zvonil pri dverách, že prišiel za mnou, že chce byť so mnou a bla, bla, bla. Je mi jasné, že mal nejaké nezhody s novou láskou a to je celý dôvod prečo si spomenul zrazu, že sa chce vrátiť. Ale takto sa predsa ľudia nechovajú. Samozrejme, že mi vytkol, že ja som na vine za všetky tie milenky a pod. Na druhej strane som dostala uznanie, že som zo všetkých jeho žien tá najlepšia, najšikovnejšia, najkrajšia a pod. Toto by som bola chcela počuť niekedy veľmi dávno. A ani nemám nejaký pocit zadosťučinenia. Ale naozaj neviem ako sa zachovať. Ja som pre záchranu nášho vzťahu robila dlho všetko a teraz ho mám jednoducho vyhodiť a byť tvrdá alebo sa zmieriť s tým, že iný nebude a nechať ho doma. Citovo mi naozaj chýba, aj mi bolo smutno každý deň, pretože som to zlé vypustila z hlavy a zostalo len to dobré. Čo by ste vy poradili?