Ahoj,
som chlap (alebo niečo, čo z neho zostalo). Čítam fórum o neverách už tretí deň, je dosť zložité filtrovať informácie, napriek tomu chcem poďakovať za kopec rozumných rád.
Sme spolu 18 r. Sú to vyše dva roky od zistenia pomeru M, citového aj fyzického. Bol som slepý a keď som sa obadal (liezol som si overiť domnienky do jej mailu – viem, nemal som) potvrdilo sa všetko.
Je utrápená, som utrápený, nevieme normálne dýchať. Viem, kde boli chyby, viem/tuším, prečo sa to stalo. Už sa v rámci možností neľutujem.
Máme dvoch synov, 14 a 6. Samozrejme o tom nevedia, verím, že ani necítia. (možno naivne..  ale nie o tomto sa chcem baviť)
Nedokážem sa cez to prekonať a resetovať hlavu. Vracajú sa mi myšlienky veľmi často ako bumerang. Chceme ostať (hlavne kvôli deťom) spolu. Mám ju rád a je mi úprimne ľúto všetkého.
Hlavným problémom sú moje kontrolky. Písala mu vtedy v mailoch veľa nepravdy/poloprávd o nás, znevažovala ma na každom kroku – už som sa v niektorých témach dočítal prečo... Problém je, že reagujem podozrievavo, hoci viem, že asi nemám dôvod. Som jednoducho v strehu. Pri niečom „neprirodzenom“ som schopný za sekundu zmätkovať.

Ako už býva zvykom, aj ja podotknem, aby ste ma v rámci možností nekameňovali..  :D
Chápem Pandorru a Axiho, + ich „tím“ rovnakého zmýšľania, preto si pár kameňov do seba predsa preventívne hodím:
1.    Nemal som právo liezť do mailu, som za to zodpovedný, OK
2.    Mala právo na „neveru“, pretože je to niečo, čo nás malo posilniť/rozdeliť, OK
3.    Nemám myslieť  spôsobom „MUSÍM/Š“, „CHCEM/Š“, „NESMIEŠ“...    OK
4.    Mám si odpustiť, mám jej odpustiť, mám jemu odpustiť , nájsť stratenú sebadôveru, sebaúctu a zahodiť sebaľutovanie...   OK 

Som rozhodnutý zvládnuť to. Čo ale s M? Ju meniť právo nemám (neviem, či by vedela/chcela pochopiť).  Chcem myslieť pozitívne a snažím sa s ňou hovoriť s nádejou, vierou v peknú budúcnosť,
často však cítim z jej strany vytýkanie vecí z minulosti, používa obviňovanie ako sebaobranu.
Priznám, pod tlakom emócií, frustrácie a dokonalej nemohúcosti som vtedy po prevalení navrhol ďalej otvorený vzťah. Robila scény, že to nezvládne, hrozne ju trápilo už len to, že som túto alternatívu navrhol.

Tuším, že pre mnohých je odpoveď pravdepodobne jednoduchá a zrejmá, ja ju žiaľ nevidím, preto prosím o pomoc.

Nenapsals, jestli chce zůstat s tebou a jestli svůj poměr ukončila. To je zásadní informace.
A že chcete zůstat spolu, jak píšeš, hlavně kvůli dětem, je špatně. Hlavně byste měli zůstat spolu kvůli vám dvěma, proto, že se milujete a chcete spolu žít. Jestli se teda milujete a chcete spolu žít. Pro mě je mít rád dost málo do vztahu.

A že chcete zůstat spolu, jak píšeš, hlavně kvůli dětem, je špatně.
Jsou-li schopni to zvládnout s jistou, řekněme, tolerancí a noblesou, pak to může bejt jedna z možnejch cest.
Nerozšlápnout mláďatům hnízdo by (dle mýho názoru) mělo bejt přednější.

Doplním. V roku 2004 som ju "načápal" s týmto niekým, nie fyzicky. Odcudzovali sme sa, pomaly sa menilo jej správanie - v mobile som pod ženským menom správne tušil pravdu. Bolo to tak. Viem, znovu si už teraz uvedomujem, že som blb... Dušovala sa, že ani sama nevie, prečo sa zaľúbila, bol jej sympatický od prvého okamihu...  rozporuplne si ale uvedomujem, že aj teraz používa voči mne výtky a nedostatky moje a nášho okolia na obhajovanie prešľapu.
(kuriózne je asi citová nevera horšia ako fyzická, hmm)
Dlho som sa trápil, myslím, že aj ona. Vtedy sa to ukončilo a pred dvoma rokmi s týmto niekým BUM. Ako som písal, hanila v mailoch od svojho detstva cez naše manželstvo všetko, slovo MILUJEM Ťa mu dokázala napísať nespočetnekrát. Či to bol iba "nástroj" pre získanie sympatií a fyzična, neviem s istotou posúdiť. Bolo to ukončené, diablik začína ale posedávať na mojom pleci=kontrolky kmitajú.
Pred pár týždňami sa čudne začala znova meniť, chladnúť. Napadlo ma čo ak..  Vraví, že je to možno už jej rezignácia na nemeniaci sa stav za tie dva roky. Odísť ale nechce, nevie si predstaviť život bez nás. Má nás rada.
+
"Technicky" by bol rozchod priam nemožný. Od faktu, že by nemala kam ísť, cez materiálne veci až po to, že z jej rodiny nikto netuší, že sa niečo deje.
Milovať je asi momentálne relatívny pojem. Mám rád ženu, ktorú som si bral. Mám rád (a som vďačný) za všetko spoluprežité. Bojím sa o jej budúcnosť. Rád by som deťom doprial pokojné detstvo.

Každý rozchod je technicky možný. To si jenom někdy rádi namlouváme, že není.
Že se bojíš o její budoucnost zní hodně nabubřele. Řeš si své a to její nech na ní. Ona není tvé dítě, ale partnerka.

Myslím si, že je napriek všetkému zodpovedná mama a spoľahlivá partnerka.
Máš pravdu - skúmal som, ako by rozchod vyzeral. Cítim ale zodpovednosť, aby neskratovala = nespravila nejakú fatálnu blbosť.

Cítim ale zodpovednosť
"Člověk je dospělý, pokud neváhá převzít odpovědnost za své dětinské jednání." Pavel Kosorin
Všimni si - "za své" - ne za cizí...

sombrero napsal(a):

Myslím si, že je napriek všetkému zodpovedná mama a spoľahlivá partnerka.
Máš pravdu - skúmal som, ako by rozchod vyzeral. Cítim ale zodpovednosť, aby neskratovala = nespravila nejakú fatálnu blbosť.

Proč se k ní chováš jako k nedospělé dceři? Ona je tvá partnerka. Možná právě toto je ve vašem vztahu špatně a proto ona hledá partnera.

hlavne se rozhodnete, jestli kvuli detem nebo ne ... jinak jsou ty rady na dve veci :dumbom:

Neházej po sobě kameny, na to se najde vždycky dost jiných dobráků.
Nesnaž se zachránit teď svou ženu ani své děti, nehraj si na hrdinu, dokud na to fakt nemáš.
Koukej v první řadě zachránit sám sebe - to máš jako s kyslíkovými maskami v letadle, rozumný člověk masku dá nejprve sobě a pak teprve dětem, protože kdyby bez kyslíku zkolaboval, nepomůže pak už nikomu...

V první chvíli se to snaž přežít tím, že převezmeš zodpovědnost sám za sebe a své chování - věř mi, je to děsně težký - a pak uvidíš. Uvidíš všechno v jiném světle, než to vidíš teď.
Drž se.

Když píšeš o prvním „načapání“ manželky, tak to bylo v roce 2004. Jestli dobře počítám, tak to bylo staršímu 4 roky a mladší nebyl na světě.  Nyní se situace opakuje – nové dítě (Nová šance? Pokus zachránit vztah?) a znovu nevěra – nyní je dítěti 6 let.
Vypadá to, že ta nespokojenost či co jste měli s manželkou kdysi a co vedlo k jejímu úniku z manželství, zůstala jaksi nedořešená, něčím jen tak zaplácnutá a záplata prostě nevydržela.
Takže záplatovat dále podle mě nemá smysl. Já bych doporučovala ránu pořádně otevřít, vybrat hnis a pak se může zahojit. Dovolím si použít mantru „všechno má svůj čas“ a „nic není zadarmo“.
A abych nepsala jen tak „platonicky“ : řešit, mluvit, řešit, znovu a znovu zkoušet, odpouštět sobě i jí… a pokud možno děti z toho VYNECHAT (netahat je do vašich problémů).
Pokud o to manželka stojí (o zachování vztahu), bude se snažit.
Pokud ne – tak … jak to bylo o tom vlaku, který ve tvé stanici už nezastaví?

Helena, Eva - Myslel som tak, aby si neublížila..  Bolelo by ma to, o deťoch nehovorím.

Grainne - Podržať vzťah kvôli deťom a aj kvôli nám. Nechcem/e sa rozísť. Takto to ale asi tiež nemôže ostať. Hmmm.

Pan - Nie som sebec a vždy mi šlo o nás ako "celok". Viem, že nemôžem vyriešiť všetko a hlavne za nás všetkých. Akú zodpovednosť máš na mysli? Práve som inak dočítal Tvoje "Trapim se, protoze chci!", hmmm. Ďakujem. Zjavne som chcel vlastniť.. (alebo aj chcem?) Vlastne nechcem, lebo niekedy sa pýtam sám seba, voc gou.


Jessica - Máš pravdu. Vtedy sme malého počali ako "záchrancu", hmmm. Tvoja teória záplat je podľa tohto namieste.
Snažíme sa rozprávať (mne to melie viacej), často mám pocit, že z nej musím vety páčiť.. Napriek tomu neviem, či je to úprimné alebo nie. Z toho logicky vychádza potom ale iba to, že neviem, na čom som/sme. Dá sa na tom stavať?

sombrero napsal(a):

Pan - Nie som sebec a vždy mi šlo o nás ako "celok". Viem, že nemôžem vyriešiť všetko a hlavne za nás všetkých. Akú zodpovednosť máš na mysli? Práve som inak dočítal Tvoje "Trapim se, protoze chci!", hmmm. Ďakujem. Zjavne som chcel vlastniť.. (alebo aj chcem?) Vlastne nechcem, lebo niekedy sa pýtam sám seba, voc gou.

Jenže CELEK se právě skládá ze svébytných a jedinešných bytostí. Je silný tak, jak silná je jeho nejslabší část....
A to je právě ta zodovědmost, kterou mám na mysli - třeba i nebýt nejslabší částí celku, znát svojio hodnotu, jedinečnost...

Myslel som tak, aby si neublížila
V tom případě jedině napevno připoutat k posteli a čtyřiadvacet hodin denně u ní držet vachu... a ještě to nebude jistý...
Vtedy sme malého počali ako "záchrancu"
To je mi ho docela líto...

Spolužití je možné, podle mě, jen jestli budete disciplinovaní, ukáznění, uděláte pevný pravidla. Jedno znich - nevytahovat minulost. Ale jednoznačně musíte chtít oba a musíte vědět, že jste toho schopni. Pak to pro děti může mít smysl. Pokud budou mít k dispozici pohodové vybalancované a spolehlivé rodiče. Děti nemusí mít šíleně zamilované a šíleně věrné(si) rodiče, potřebují zázemí, jistotu, lásku obou - si myslím já. Pokud byste se dokázali vzájemně respektovat, mít rádi, mít společný cíl - tak by to nemuselo být špatné.

Tvoje žena o tebe nemusela nikdy zabojovat, tys ji nikdy ničím neznejistěl? Jde mi o to, že necítím ve vašem vztahu rovnováhu. Pokud je to tak - že ty se staráš, ty zachranuješ, ty miluješ, ty bereš ohledy - není ve vztahu rovnováha, což není dobře.

sombrero napsal(a):

Ahoj,
som chlap (alebo niečo, čo z neho zostalo). Čítam fórum o neverách už tretí deň, je dosť zložité filtrovať informácie, napriek tomu chcem poďakovať za kopec rozumných rád.
Sme spolu 18 r. Sú to vyše dva roky od zistenia pomeru M, citového aj fyzického. Bol som slepý a keď som sa obadal (liezol som si overiť domnienky do jej mailu – viem, nemal som) potvrdilo sa všetko.
Je utrápená, som utrápený, nevieme normálne dýchať. Viem, kde boli chyby, viem/tuším, prečo sa to stalo. Už sa v rámci možností neľutujem.
Máme dvoch synov, 14 a 6. Samozrejme o tom nevedia, verím, že ani necítia. (možno naivne..  ale nie o tomto sa chcem baviť)
Nedokážem sa cez to prekonať a resetovať hlavu. Vracajú sa mi myšlienky veľmi často ako bumerang. Chceme ostať (hlavne kvôli deťom) spolu. Mám ju rád a je mi úprimne ľúto všetkého.
Hlavným problémom sú moje kontrolky. Písala mu vtedy v mailoch veľa nepravdy/poloprávd o nás, znevažovala ma na každom kroku – už som sa v niektorých témach dočítal prečo... Problém je, že reagujem podozrievavo, hoci viem, že asi nemám dôvod. Som jednoducho v strehu. Pri niečom „neprirodzenom“ som schopný za sekundu zmätkovať.

Ako už býva zvykom, aj ja podotknem, aby ste ma v rámci možností nekameňovali..  :D
Chápem Pandorru a Axiho, + ich „tím“ rovnakého zmýšľania, preto si pár kameňov do seba predsa preventívne hodím:
1.    Nemal som právo liezť do mailu, som za to zodpovedný, OK
2.    Mala právo na „neveru“, pretože je to niečo, čo nás malo posilniť/rozdeliť, OK
3.    Nemám myslieť  spôsobom „MUSÍM/Š“, „CHCEM/Š“, „NESMIEŠ“...    OK
4.    Mám si odpustiť, mám jej odpustiť, mám jemu odpustiť , nájsť stratenú sebadôveru, sebaúctu a zahodiť sebaľutovanie...   OK 

Som rozhodnutý zvládnuť to. Čo ale s M? Ju meniť právo nemám (neviem, či by vedela/chcela pochopiť).  Chcem myslieť pozitívne a snažím sa s ňou hovoriť s nádejou, vierou v peknú budúcnosť,
často však cítim z jej strany vytýkanie vecí z minulosti, používa obviňovanie ako sebaobranu.
Priznám, pod tlakom emócií, frustrácie a dokonalej nemohúcosti som vtedy po prevalení navrhol ďalej otvorený vzťah. Robila scény, že to nezvládne, hrozne ju trápilo už len to, že som túto alternatívu navrhol.

Tuším, že pre mnohých je odpoveď pravdepodobne jednoduchá a zrejmá, ja ju žiaľ nevidím, preto prosím o pomoc.

Teda chlape, to snad není možný. To je snad podle kopíráku až na pár drobností. To není snad není možný. :)
Ale je pravda, že u nás jsme už o level jinde. ;)
No, držím palce.

sombrero napsal(a):

Jessica - Máš pravdu. Vtedy sme malého počali ako "záchrancu", hmmm. Tvoja teória záplat je podľa tohto namieste.
Snažíme sa rozprávať (mne to melie viacej), často mám pocit, že z nej musím vety páčiť.. Napriek tomu neviem, či je to úprimné alebo nie. Z toho logicky vychádza potom ale iba to, že neviem, na čom som/sme. Dá sa na tom stavať?

Já myslím, že stavět se dá na čemkoli. Nedá se budovat vztah s násilníkem, alkoholikem narkomanem a chorobným žárlivcem. A nakonec, možná i s těmi, ale vždycky musejí chtít řešit situaci OBA.
Chcete OBA?

Nezbejvá než to, ať je to cokoli, dotáhnout do ouplnýho konce, aby ses nezdržoval marným ohlížením...
Sombréro odhazuji v dáli
a s grácií. Tam leží on.
Odkládám svůj plášť opršalý,
sepnutý párem zašlých spon,
a tasím kord. Jen žádný shon,
hned v úvodu boj nerozhodnu,
pointa je mi nad zákon:

pointa je mi nad zákon:
"na konci poslání vás bodnu!"

gymnasion, heleno, už jste opravdu trapné. Neznáte míru (slušnosti)
Omlouvám se ti, sombrero. :offtopic:

helena napsal(a):

pointa je mi nad zákon:
"na konci poslání vás bodnu!"

...vykřičníkem :lol:.
Volitelně i tečkou či jinou interpunkcí

sombrero napsal(a):

... Som rozhodnutý zvládnuť to. Čo ale s M? Ju meniť právo nemám (neviem, či by vedela/chcela pochopiť).  Chcem myslieť pozitívne a snažím sa s ňou hovoriť s nádejou, vierou v peknú budúcnosť,
často však cítim z jej strany vytýkanie vecí z minulosti, používa obviňovanie ako sebaobranu.
Priznám, pod tlakom emócií, frustrácie a dokonalej nemohúcosti som vtedy po prevalení navrhol ďalej otvorený vzťah. Robila scény, že to nezvládne, hrozne ju trápilo už len to, že som túto alternatívu navrhol.

Tuším, že pre mnohých je odpoveď pravdepodobne jednoduchá a zrejmá, ja ju žiaľ nevidím, preto prosím o pomoc.

Sombrero, váš život se točí pořád jen kolem tohoto problému? Nebo žijete (žiješ) i něčím jiným? Pokud se vžiju do kůže tvé ženy a představím si, že má drahá polovička mi bude neustále, byť opatrně a jen v náznacích, připomínat nějaký můj úlet z roku 2004, asi by mě to permanentně ... rozčilovalo ... no rozhodně by to neprospívalo našemu vztahu ...

Já bych to na tvém místě nechala plynout tak, jak to je a neřešila, co bylo ... resp. neřešila bych to doma a s ní, ale našla bych si někoho, u koho bych se mohla čas od času "vykecat" ... někoho, kdo by měl tolik soudnosti, aby nás ani jednoho nehodnotil, ale jen mě vyslechl, případně se ptal ... a nechal mě srovnat si myšlenky. :)

Mně se líbí tato část:
Já z domu vycházím hrdě a s jasnou myslí,
s chocholem svobody, na zvůli nezávislý,
a třebas nekráčím v nádherném hedvábí,
korzet mé duše má vzácnější půvaby.

sombrero napsal(a):

Ahoj,
som chlap (alebo niečo, čo z neho zostalo). Čítam fórum o neverách už tretí deň, je dosť zložité filtrovať informácie, napriek tomu chcem poďakovať za kopec rozumných rád.
Sme spolu 18 r. Sú to vyše dva roky od zistenia pomeru M, citového aj fyzického. Bol som slepý a keď som sa obadal (liezol som si overiť domnienky do jej mailu – viem, nemal som) potvrdilo sa všetko.
Je utrápená, som utrápený, nevieme normálne dýchať. Viem, kde boli chyby, viem/tuším, prečo sa to stalo. Už sa v rámci možností neľutujem.
Máme dvoch synov, 14 a 6. Samozrejme o tom nevedia, verím, že ani necítia. (možno naivne..  ale nie o tomto sa chcem baviť)
Nedokážem sa cez to prekonať a resetovať hlavu. Vracajú sa mi myšlienky veľmi často ako bumerang. Chceme ostať (hlavne kvôli deťom) spolu. Mám ju rád a je mi úprimne ľúto všetkého.
Hlavným problémom sú moje kontrolky. Písala mu vtedy v mailoch veľa nepravdy/poloprávd o nás, znevažovala ma na každom kroku – už som sa v niektorých témach dočítal prečo... Problém je, že reagujem podozrievavo, hoci viem, že asi nemám dôvod. Som jednoducho v strehu. Pri niečom „neprirodzenom“ som schopný za sekundu zmätkovať.

Ako už býva zvykom, aj ja podotknem, aby ste ma v rámci možností nekameňovali..  :D
Chápem Pandorru a Axiho, + ich „tím“ rovnakého zmýšľania, preto si pár kameňov do seba predsa preventívne hodím:
1.    Nemal som právo liezť do mailu, som za to zodpovedný, OK
2.    Mala právo na „neveru“, pretože je to niečo, čo nás malo posilniť/rozdeliť, OK
3.    Nemám myslieť  spôsobom „MUSÍM/Š“, „CHCEM/Š“, „NESMIEŠ“...    OK
4.    Mám si odpustiť, mám jej odpustiť, mám jemu odpustiť , nájsť stratenú sebadôveru, sebaúctu a zahodiť sebaľutovanie...   OK 

Som rozhodnutý zvládnuť to. Čo ale s M? Ju meniť právo nemám (neviem, či by vedela/chcela pochopiť).  Chcem myslieť pozitívne a snažím sa s ňou hovoriť s nádejou, vierou v peknú budúcnosť,
často však cítim z jej strany vytýkanie vecí z minulosti, používa obviňovanie ako sebaobranu.
Priznám, pod tlakom emócií, frustrácie a dokonalej nemohúcosti som vtedy po prevalení navrhol ďalej otvorený vzťah. Robila scény, že to nezvládne, hrozne ju trápilo už len to, že som túto alternatívu navrhol.

Tuším, že pre mnohých je odpoveď pravdepodobne jednoduchá a zrejmá, ja ju žiaľ nevidím, preto prosím o pomoc.

Nechápem otázku... čo s M? Nič, ďalej spolu žiť alebo nežiť. Ak zostali po tej kríze problémy, porozprávať sa o nich, sami alebo v manželskej poradni, a snažiť sa nájsť nejaký najlepší spôsob spolunažívania. Podľa mňa by ste OBAJA (ak toho vôbec ste schopní :P ) mali prestať rýpať sa v minulosti a brať ten vzťah ako niečo nové, TU a TERAZ. Každý deň nanovo alebo tak nejako.

helena napsal(a):

A že chcete zůstat spolu, jak píšeš, hlavně kvůli dětem, je špatně.
Jsou-li schopni to zvládnout s jistou, řekněme, tolerancí a noblesou, pak to může bejt jedna z možnejch cest.
Nerozšlápnout mláďatům hnízdo by (dle mýho názoru) mělo bejt přednější.

No ale potom, je ten vzťah odsúdený na zánik najneskôr keď deti vyletia z hniezda.... a to už minimálne žena bude mať sťažené hľadanie ďalšieho vzťahu.

a to už minimálne žena bude mať sťažené hľadanie ďalšieho vzťahu
Po zániku vztahu je nějak nutný mít/hledat další?

sombrero napsal(a):

Doplním. V roku 2004 som ju "načápal" s týmto niekým, nie fyzicky. Odcudzovali sme sa, pomaly sa menilo jej správanie - v mobile som pod ženským menom správne tušil pravdu. Bolo to tak. Viem, znovu si už teraz uvedomujem, že som blb... Dušovala sa, že ani sama nevie, prečo sa zaľúbila, bol jej sympatický od prvého okamihu...  rozporuplne si ale uvedomujem, že aj teraz používa voči mne výtky a nedostatky moje a nášho okolia na obhajovanie prešľapu.
(kuriózne je asi citová nevera horšia ako fyzická, hmm)
Dlho som sa trápil, myslím, že aj ona. Vtedy sa to ukončilo a pred dvoma rokmi s týmto niekým BUM. Ako som písal, hanila v mailoch od svojho detstva cez naše manželstvo všetko, slovo MILUJEM Ťa mu dokázala napísať nespočetnekrát. Či to bol iba "nástroj" pre získanie sympatií a fyzična, neviem s istotou posúdiť. Bolo to ukončené, diablik začína ale posedávať na mojom pleci=kontrolky kmitajú.
Pred pár týždňami sa čudne začala znova meniť, chladnúť. Napadlo ma čo ak..  Vraví, že je to možno už jej rezignácia na nemeniaci sa stav za tie dva roky. Odísť ale nechce, nevie si predstaviť život bez nás. Má nás rada.
+
"Technicky" by bol rozchod priam nemožný. Od faktu, že by nemala kam ísť, cez materiálne veci až po to, že z jej rodiny nikto netuší, že sa niečo deje.
Milovať je asi momentálne relatívny pojem. Mám rád ženu, ktorú som si bral. Mám rád (a som vďačný) za všetko spoluprežité. Bojím sa o jej budúcnosť. Rád by som deťom doprial pokojné detstvo.

Ty sa zaoberaj hlavne tou svojou... BI. Pokojné detstvo - ono je otázka, či vyrastanie vo vzťahu dvoch nešťastných ľudí môže zaistiť šťastné detstvo.

To určite nie, ale táto pani zjavne vzťah hľadá, a to dokonca paralelný, takže singl život asi nebude jej vytúženým snom.

helena napsal(a):

a to už minimálne žena bude mať sťažené hľadanie ďalšieho vzťahu
Po zániku vztahu je nějak nutný mít/hledat další?

Nutný to určitě není. Ale většina lidí ho hledá, nechtějí být už navěky bez partnera. A čím vyšší věk, tím hůř člověk potkává vhodný protikus. Ale to ty všechno víš, nepochybuji o tom, že ne. Btw Selima nepsala, že je to nutné. Pouze konstatovala, že je to těžší, pokud někdo partnera hledat chce. A to je fakt.

Ubehla nejaká doba...  Asi pre mesiacom sa moje kontrolky rozkývali viac než dosť, začal som pociťovať ochladenie, nápadne sa všetko začalo podobať na "staré časy". Podvedome (vedome?) sa vo mne začali spájať detaily, náhody, pocity, intuícia. Pociťoval som oné de´javu, a hoci neuplynulo 7 rokov  :D ,bol som si viac než istý, že je to tu znova.
V podstate boli možnosti dve: nechať veci plynúť alebo načrieť do pravdy. Nebyť faktu, že opäť začala byť na mňa celkom hnusnučká a mať veci/osadenstvo v našom okolí v paži, asi by som nebol riešil.
Celkom už bolo trápenia ale dosť, chcel som vedieť na čom som a čo bude. Vymazávaná história prehliadača PC,
mazané čísla v mobile (mal som asi 3 "podozrivé" dátumy, hodiny hovorov, zvláštne sa to zhodovalo s nenájdenými vecami v telefóne..) Jej SIM bola vedená na moje meno, vyžiadal som výpis hovorov. Týždeň neprichádzal, spýtal som sa jej, či o tom niečo nevie. Vraj ho odriekla, keď si operátor overoval, či ho vážne chce. Pri mojom návrhu, že vyžiadam nový výpis a nech ho neodrieka som ostal paf, keď vyklopila, že medzičasom preregistrovala kartu na seba... Wow. A zas len to obviňovanie, že nie som schopný jej dôverovať, takto sa nedá žiť,
nič by som na výpise nenašiel bla bla. Zvýšil som hlas, (možno nepekne, ale vychrlil fakty), nakoniec večer sa mi ušla dávka pravdy. Samozrejme sú s dotyčným v kontakte, chce sa rozviesť, jeho zo sebou nebude ťahať, ale ak bude chcieť, pôjdu spolu. Bodka.
Nebudem rozoberať komplet detaily, najskôr navrhovala možnosť A - rozvod se všým všudy. Potom, čo boli pozrieť dom (nekypíme financiami-zaplatí jej ho údajne pán dokonalý) prišla s plánom B - otvorené manželstvo. Ešte stále hlavne myslím na chlapcov, preto som neodmietol, no pri "rozkúskovaní" na detaily sa jej pri analýze diania, že nebodaj aj ja si pôjdem niekam niečo ..., prestalo sakra rýchlo páčiť. Vysypala, že je proste sebecká a žiarlivá a to by neprežila ...   :D  Jejda.
V rýchlosti - chlapci zostávajú so mnou, spísali sme dohodu, bude platiť výživné, jedno z áut ostáva jej, plus ostatné dohodnuté. Financie delíme na štyri, jeden diel pre ňu. Aktívne hľadajú spomínané bývanie v únosnej blízkosti, aby mohla vídať chlapcov. Je zaľúbená tak hrozne moc, že na nás svojím spôsobom kašle. Evidentne je otázka času, kým to vyprchá, myslím, že je to asi stratené. Snáď ju to zobudenie nebude veľmi bolieť, znova kvôli chlapcom.
Aby som nezabudol, niečo sa vo mne sakramentsky zlomilo. Odo dňa, ako sa rozhodlo, ako keby sa zo mňa stal iný človek. Prajem jej iba to najlepšie, viem, že sú v kontakte a je mi to šumafuk. Myslím, že je prednejšie, aby sme ustáli rozvod a aby sme hoc aj oddelene prekonali túto zmenu a dúfam, že chlapcov zvládnem.

Tak.

Je moc fajn, že ses ozval a dal vědět, jak to s Tebou vypadá

Dík.

Veľa som sa na fóre dočítal a som vďačný za skúsenosti. Preto som sa chcel tiež podeliť, možno sa v tom niekto nájde..

:supr: V tomto prípade je pravda asi lepšia ako dlhé trápenie v lži... Držím päste, aby to bolo aj naďalej tak. A aby si si aj ty našiel niekoho, s kým budeš šťastný a kto bude šťastný s tebou/vami.

:supr: Ďakujem. Prajem všetko dobré.

Nech neostanem dlžný vláknu...  : čerstvo rozvedený s dvoma maloletými synmi.
Budem sa mať čo oháňať, ale zvládnem to. Jednak je to pre mňa priorita, výzva, pocit zodpovednosti a hlavne hľadanie šťastia.
Naučil som sa za ostatné mesiace aj vďaka babinetu toho neúrekom, pozdravujem všetkých prispievajúcich rozumných ľudí. Ďakujem Vám

(Murphy vždy a všade: BM sa s dotyčným rozkmotrila, už má aj náhradu  :D )  Prajem jej/im, nech nájdu zhodnú vlnovú dĺžku, nech sa majú radi a možno nadobudnú spoločne to, čo nám nebolo priate.

Gratuluju k tomu, že už to máš za sebou.
A jestli se ti navíc opravdu podařilo srovnat se se situací (tak, jak z tvého psaní vyznívá), tak klobouk (sombrero) dolů.
A co BM - s klukama se stýká?