jsem jen laik, ale vidim to tak, ze detem je obecne uplne fuk, jake problemy maji rodice. Oni maji svuj svet, svoje potreby a svoje pozadavky. Rodic se jim chte nechte "musi" prizpusobit.
Nevim jak se stalo, ze do 11i zil chlapec s matkou a nyni s otcem ... nevim do kdy zil otec s rodinou a nemam nejmensi poneti jestli je vubec schopen mit vztah k detem ... ono "dal by mu aj posledne" je to posledni, co nekoho zajima - hezci by bylo zamenit to za "udelal by pro nej i to posledni". Otec se nemusi, konec koncu, obetovat aby delal co bavi synka - mohou delat neco co je bavi oba, muze zkusit v synovi vzbudit zajem o jeho zaliby ... a nebo si otec muze osvojit synovo zaliby.
Dite neni nas inventar a ani my nejsme inventarem v jeho zivote ... nechci se vaseho pritele dotknout, ale bylo by lepsi, kdyby si syna ziskal zavcas - pokud si totiz neziska jeho uctu, bude s nim mit za par let velke problemy. Je opravdu nejvyssi cas.

martinaa napsal(a):

prave som sa rozpravala s mojim nevlastnym (skoro) synom. o jeho vztahu s otcom. preco je tak tazke hladat slova ktore by nezranili, pomohli a zaroven aspon ciastocne ospravedlnili ciny dospelych? som s jeho otcom viac ako 4 roky, planujeme sa zobrat a mat deti. partnerov syn zije s partnerom a ma 13 rokov. problem je v tom,ze si akosi k sebe nevedia najst cestu. maly zil s matkou az do 11tich rokov a posledne 2 roky je s otcom. partner proste nebol zvyknuty,ze ma dieta a teraz ked ma doma pubertaka tak nema s nim trpezlivost, stale po nom hulaka za bordel ( tlacia sa obaja v jednej izbe), malokedy ho niekam zoberie, mysli si,ze mlady je uz dost velky na to aby sa zabavil sam.
ked som sa s malym dnes rozpravala, tak mi povedal ako to je, ako mu je luto, ze ho otec nikam nezobrie, ze kamosov otec s nim travi viac casu ako jeho vlastny otec. je mi to luto, v minulosti sa stalo vela veci kvoli ktorym sa popretrhali vztahy a znicilo sa to co bolo dobre, to uz nikto neodcini. nechcem obhajovat mojho priatela, lebo nesuhlasim s tym aky ma vztah k synovi. on ho lubi a dal by mu aj posledne, to viem, len to nevie dat najavo, nevie ako sa spravat k pubertakovi a je prilis lenivy, aby sa obetoval a robil aj to co ho nebavi kvoli synovi.
ja pre nich dokazem dorganizovat spolocne travenie casu, aj futbal hram s mladym aj kopu inych veci, on je tomu sice rad a oceni to, ale stale som pre neho "cudzia osoba" a tuzi po tom,aby jeho otec prejavil viac zaujmu. naozaj ma to zerie,ale nedokazem s tym pohnut. s malym sa rozpravame, ale jedine co mozem, je snazit sa mu vysvetlit preco je vsetko tak ako je. s partnerom som sa tiez rozpravala, ale on uzna ze mam pravdu, povie,ze to tak naozaj je, ale nic sa nezmeni. som v slepej ulicke. zalezi mi na nich oboch a neviem ako im pomoct opravit ten polorozpadnuty most co ich este spaja.
len som to potrebovala napisat, dostat to zo seba.

Rob,, čo považuješ za správne, ale zmier sa s tým, že nemôžeš viesť za druhých ich vzťahy. Vytrpela som si veľa bolesti presne v takej siutácii, akú zažívaš ty, len mladý bol s BM od svojich 7 mesiacov a matka nejavila záujem vôbec, bohužiaľ. Keď som sa vyskytla ja, mladý mal 6 rokov... Zváž, čo je v tvojich silách, a neprepínaj ich v bojoch, ktoré nie sú tvoje.